Veľký Silvrettský okruh

Nad ľadovcom sa týči kus skaly, po ktorom sa volá opaľovací krém. Piz Buin, 3312 metrov, najvyšší vrchol Vorarlberska. A vy mu budete spať takmer pod nohami.

Große Silvretta Durchquerung nie je nedeľná prechádzka. Je to päťdňový vysokohorský prechod z Partenen v Montafone do Ischglu v Paznaune, 65 kilometrov naprieč pohorím, ktoré leží na hranici Rakúska a Švajčiarska. Päťtisíc metrov nahor za päť dní. To máte v nohách asi štyrikrát výstup na Gerlachovský štít od hladiny mora — lenže s batohom, s prevýšením rozhádzaným do sediel a bez jedinej lanovky, ktorá by vás vytiahla.

Silvretta má prezývku „Blaue Silvretta". Modrá kvôli ľadovcom, ktoré jej visia medzi vrcholmi a dávajú tejto skupine jej tvár. Idete po hrebeni, kde sa stretávajú tri krajiny a tri spolky — a spíte na chatách, ktoré nesú mená nemeckých miest: Tübingen, Saarbrücken, Wiesbaden, Heidelberg. Sekcie Alpenvereinu ich stavali z druhého konca Európy, aby mali svoj kus vysokých hôr. Vy ich teraz prejdete jednu po druhej.

Deň za dňom to vyzerá takto. Z Partenen nahor na Tübinger Hütte (2191 m), prvá noc už vysoko. Druhý deň cez sedlo na Saarbrücker Hütte (2538 m) — najvyššie položený nocľah celej trasy. Tretí deň je koruna: Wiesbadener Hütte (2443 m) sedí na konci Ochsentalu priamo pod Piz Buinom, obklopená Silvrettahornom (3244 m) a Dreiländerspitze (3197 m). Kto má sily, výbavu a skúsenosť s ľadovcom, môže odtiaľ po Ochsentaler Gletscheri vyraziť na samotný vrchol Piz Buinu — z chaty sú to dve až tri hodiny. Štvrtý deň dolu do Jamtalu na Jamtalhütte (2165 m), chatu s viac než stoštyridsaťročnou históriou, desať kilometrov nad Galtürom. A posledná noc na Heidelberger Hütte (2264 m) — tá stojí vo Fimbertale (Val Fenga) na švajčiarskej pôde, v kantóne Graubünden, ale obhospodaruje sa z rakúskeho Ischglu. Hranicu tu prejdete bez toho, aby ste spomalili. Nad chatou trónu Fluchthorn, ktorého južný vrchol v roku 2023 spadol pri obrovskom skalnom zrútení a hora prišla o svoj najvyšší bod.

O tom Piz Buine ešte slovo, pretože okolo neho sa točí celá táto trasa. Meno pochádza z rétorománčiny a znamená jednoducho „volská špička". Prvýkrát ho zdolali 14. júla 1865 — a ten istý deň sa na druhom konci Álp liezlo na Matterhorn. O sedemdesiat rokov neskôr tu jeden mladý chemik chytil pri zostupe také spáleniny, že si z toho odniesol nápad. V roku 1946 potom prišiel na trh krém, ktorý pomenoval — ako inak — Piz Buin. Máloktorá hora má taký dlhý tieň.

Pre koho to je? Pre zdatných vysokohorských turistov, ktorí majú nohy aj hlavu na správnom mieste. Trasa je hodnotená ako ťažká: dlhé denné etapy, vysoké sedlá, kamenitý a miestami exponovaný terén, počasie, ktoré sa hore otočí skôr, než dopijete čaj. Výstup na samotný Piz Buin je nadstavba pre tých s ľadovcovou výbavou a skúsenosťou — mačky, cepín, lano, znalosť pohybu v ľadovcových trhlinách. Kto toto nemá, nechá vrchol vrcholom a užije si prechod aj tak.

Kedy vyraziť? Chaty Alpenvereinu tu majú letnú prevádzku zhruba od konca júna do konca septembra, podľa snehu a počasia. Rezervujte vopred — každú chatu zvlášť, cez rezervačný systém Alpenvereinu alebo priamo u hospodára. Cez víkendy a v hlavnej sezóne býva plno a spať vonku pod Piz Buinom nie je plán, je to núdza.

Päť chát. Päť sediel. Jeden vrchol, po ktorom sa volá krém. Silvretta si vás nechá prejsť — ale svoje modré ľadovce ukáže len tomu, kto za nimi vyšľape.